Pre tých, ktorí tento film nevideli odporúčam nečítať ďalej a radšej si ho pozrieť.
Prvý krát keď som videl tento film, uvedomil som si, že zanechal vo mne rovnaké pocity ako Prelet nad kukučím hniezdom. A k tomu som sedel fascinovaný de Nirovým výkom. Skvelý námet, teda aspoň pre mna a skvelé herecké výkony. De Niro hral toľko postáv mafiánov, vydedencov spoločnosti, netvorov, bezcitných inteligentných recidivistov a zrazu toto...Ale podme k príbehu, ktorý je o chlapcovi ktorého v detstve postihne zvláštna nervová porucha spojená s úplnou stratou motoriky a vlastne aj komunikácie so svetom. Dostane sa na psychiatrické oddelenie a spolu s podobnými prípadmi je vedený ako katatonický schizofrenik. V podstate takto prežije väčšiu časť svojho života, nehybne na vozíku alebo v posteli. Pre všetkých na klinike sú on a ostatné prípady odpísané osudy, o ktoré sa treba starať z etických dôvodov, ale pre všetkých sú to už dávno mŕtvy ludia. Až do dňa kedy sa na klinike neobjaví mladý lekár /Robin Williams/, ktorý ako každý správny tvorivý človek, keď príde na nové miesto chce robiť veci nie tak ako sú zaužívane, ale ako im on verí, že sú správne. On si všimne, že tieto prípady sa podobajú ,ale nezdá sa mu, že je správne určená diagnóza. /ach to škatulkovanie/. Jemu príde, že všetci tí ludia vnímajú ,ale nedokážu sa pohnúť ani komunikovať so svetom./pochovaný za živa/ Všimne si v zdravotných kartách spoločnej črty, všetci pacienti prekonali zápal mozgu. Jedného dňa navštívi prednášku jedného chemika na tému niečo ako syntetické neuroprenášače. Napadne mu použiť tento "liek" na svojich pacienetoch, ktorých sa mu podarí prebudiť takto k životu. Matka postavy Roberta de Nira uvidí svojho chlapčeka po desiatkach rokov ako živého, usmiateho, inteligentného človeka. Takú emóciu si neviem v skutočnosti ani predstaviť. Ani matky ani syna. A k tomu víťazstvo mladého lekára R. Williamsa, ktorý takto porazil starý a nevhodný prístup, tradovaný na klinike. Ako sa však na dobrú drámu patrí toto víťazstvo nie je konečné. Bohužiaľ všetci pacienti sa vrátia do pôvodného stavu ktorý však prichádza pomaly a zákerne. A tu je zrazu vidieť základný paradox života, ktorý tak často vidieť, že tí čo môžu žiť sa boja života a tí ktorým je život upieraný bývajú obrovskí bojovníci. Tak sú proti sebe mladý doktor, ktorý nežije a pacient ktorý chce žiť ale nemôže. Scény sú o to silnejšie, že v pozadí cítite prítomnosť skutočného príbehu na motívy ktorého bol film nakrútený. De Niro mi v tom filme pripomína človeka o ktorého som prišiel, ktorý už nežije a tak je často spomienka na tento film pre mna výzvou žiť.
Komentáre